reklama
katarína pázmányová

katarína pázmányová

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som zaľúbená do života. Všetky tie farby a obrazy, dážď, úsmevy, vietor, slnko, hviezdy, slzy, ľudia, únava, strach, radosť, vlak, obloha, cesty, lúky, vtáky, knihy, beh, smiech, zážitky... veď my sa točíme! Zoznam autorových rubrík:  Očami karamelovýmiS batohom bez hodiniekHlavou pod krhlouVločka na noseAko dlážka v krčmeKraťase

reklama

Zoznam článkov blogera

Nauč sa nechať plynúť

katarína pázmányová

Nauč sa nechať plynúť

Chcela by som byť ako ruka vo vode. Byť plne obklopená tým, čo mám práve okolo seba. Otvoriť prsty, nech to pocítim ešte viac. Najskôr príde jemný chlad, neskôr už nevnímam kde začínam a kde končím. Hrať sa s ňou. Ruka s vodou a voda s rukou. Ale keď ruku vyberiem, síce bude ešte chvíľu mokrá, no potom pomaly uschne a bude to zas moja ruka. A voda? Voda sa bude tiež ešte chvíľu vlniť. Až kým tie vlnky nebudú priďaleko na to, aby ich videla, aby ich cítila, aby o nich vedela. Bude to zas len voda. A o stretnutí s rukou sa nikto nikdy nedozvie. Aj keď si vtedy vymenili tie najväčšie tajomstvá.

  • 30. jan 2014
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 858x
  • 1
O volaní ženskej duše

katarína pázmányová

O volaní ženskej duše

Mám pocit, že sa prvý krát v živote cítim ako žena. Naozaj. Keď som bola malá, tak som samú seba nepočítala medzi ostatné ženy. Nevedela a nechcela. Vôbec sa mi nepáčili. Pripadali mi hlúpe, protivné, neprirodzené... vlastne som si z nich robila srandu. Skôr som sa vedela vcítiť do deduškových príbehov z vojny, než babkiných robení buchiet. A sny, ktoré som mala, boli chlapčenské. Liezť po stromoch, plaziť sa v blate... žiadne bábiky, plánovanie svadby, ani raz budem princezná predstavy. Kozmonaut som chcela byť! Alebo vynálezca. Takže som sa zmierila s tým, že mám chlapčenskú dušu. Ale teraz nie. Teraz sa prvý krát cítim žensky. Neviem čím k tomuto obrodu došlo. Či veľkou láskou, či prekonanou bolesťou, no ešte nikdy som nežila tak intenzívne sama so sebou.

  • 26. apr 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 781x
  • 6
Pani postarka, nekradnite pohladnicu!

katarína pázmányová

Pani postarka, nekradnite pohladnicu!

Chcela som napisat o argentinskych holych zadkoch, ale tato informacia ma rozculila natolko, ze nemozem. Zevraj su ludia, ktori kradnu pohladnice! To je este horsie ako ked mi argentincania vysvetluju, ze pas je tovar a nie dokument a potrebujem za to zaplatit clo z tovaru 2 krat drahsie ako to sem poslat. Nemaju srdce tito ludia. “Draha babicka, som prave najviac od domova ako som kedy bola a chcem Ta potesit touto pohladnicou...”- a nejaka prasnica, si to so stastnym pocitom vystavi na policku. Vsak aj znamka bola pekna. No ale k tym holym zadkom.

  • 5. mar 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 002x
  • 4
Zahod veci, aj tak len tazia!

katarína pázmányová

Zahod veci, aj tak len tazia!

Tak dako som sa ocitla na druhej strane sveta bez veci. A ked vravim bez veci, myslim tym naozaj bez veci. Bez batohu, bez stanu, bez pasu, aj bez mojho najmilsieho dennicka. Po prvom nakupe zubnej kefky a tricka, s igelitkou. A teraz k tomu pribudol aj Tesco stan za 20 eur. Pas este stale nemam, dako to tym ambasadam dlho trva a nasa v Chile vlastne ani nie je, cize hranice tak skoro neprekrocim. No okrem toho, ze nas okradli, zazivam  snad najvacsie dobrodruzstvo v mojom zivote. Zila som v pralese, 3 dni kracania od najblizsej dediny, chodila chytat ryby na rafte postavenom z plastovych flias a bambusu- nakoniec to musela prenechat chlapom, lebo boli uspesnejsi, spoznala izraelca, ktory sa vola Hallelujah, dostala kluc od domu neznameho cloveka , prestopovala 2.000km. A tak Vam vravim, ze ak doma snivate a ste hladni po dobrodruzstve- ja nalieham! Zbalte si tych par svestek a podte na cestu! Deju sa na nej neskutocne veci.

  • 13. feb 2013
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 978x
  • 3
Z cestovateľského zápisníka: depka stratenej identity

katarína pázmányová

Z cestovateľského zápisníka: depka stratenej identity

Veľa krát som už bola sama. Dokonca tento raz sama nie som. No je na tom niečo iné keď všetky veci, ktoré teoreticky najbližší polrok budete potrebovať si nesiete na chrbte. Keď o vás nikto nevie a vy vlastne neviete tiež. Keď máte prázdny kalendár a absolutne netušíte kde strávite Vianoce, ani len krajinu. Alebo kde strávite zajtrajšok. Pol roka na skusoch v Južnej Amerike.

  • 8. okt 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 673x
  • 4
reklama
Na niekotoré sny potrebujeme ešte narásť

katarína pázmányová

Na niekotoré sny potrebujeme ešte narásť

A tak som zas premýšľala, či žijem ten správny život. Nie z pohľadu mňa, otca, babky a ani frajera. Taký ten osudový. Či je to môj príbeh. Viem, viem, trochu patetické, až príliš osudové a možno trochu namyslené. Keď si myslím, že ten môj má dáky príbeh. Keď ten váš má dáky príbeh. Keď existuje dáky príbeh... no ťažko sa neverí v osud, keď ono to všetko dáva zmysel. Ale až spätne. Nikdy nie v tej chvíli. To je základne pravidlo osudu, kotré mi, úprimne, trochu lezie na nervy.

  • 24. sep 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 144x
  • 3
Ženy, romantické pragmatičky

katarína pázmányová

Ženy, romantické pragmatičky

V poslednej dobe sa mi zdá, že muži sú väčší romantici, než ženy. Nie takí tí sviečkoví, ale takí tí, čo veria v lásku. V slabej chvíli si medzi sebou povedia krutú pravdu, ako mužskú radu: že v konečnom dôsledku ide ženám len o jednotlivé atributý, vlastnosti a veci, čo chcú od muža. Kto ich má viac, či sú lepšie, ten vyhráva. Povedia to trochu nedbalo a následne sa trochu skľúčia. Keď žena iba hľada to najlepšie, predsa ten chlap pred ňou nemôže byť nikdy úprimný. A potom žije v neustálom kŕči byť v jej očiach dokonalý.

  • 24. aug 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 3 144x
  • 28
Ako som sa celý život mýlila, čo je to vlastne tá sila

katarína pázmányová

Ako som sa celý život mýlila, čo je to vlastne tá sila

„Myslíš si o sebe, že si silnejší ako ja?", pýtam sa ho a snažím sa pritom nedať najavo, že o tom pochybujem. Tvárim sa, že ma to vlastne len tak medzi rečou napadlo. To, že najhoršia vec, ktorá sa mužovi dá povedať je, že je slabý, mi musel pripomenúť on. Ale až neskôr. Medzi tým prebehol jeden z tých rozhovorov, na začiatku ktorého sa cítite ako víťaz a na konci ako blbec. Ale vlastne, byť raz za čas blbcom, pokorným blbcom, je veľmi prospešné. „A čo je podľa teba „byť silný"?" „Nebyť od ničoho a nikoho závislý.", odpovedám. „To ale nie je sila, to je maximálny egoizmus.", smeje sa mi do očí. Hej, je.

  • 8. aug 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 3 035x
  • 6
Nechcem byť študent, chcem byť učeň

katarína pázmányová

Nechcem byť študent, chcem byť učeň

A tak ma to láka. Chcem mať majstra, ako mal Michelangelo Bertolda, ktorý ho dlho k mramoru ani len nepustil. Ako mal mnohých ďalších, ktorí ho učili grécky, či písať básne. Však to je pre každého sochára podstatné. Keď „salón" neevokoval krčmu s lietajúcimi dverami, kde si kovboj vyberá kurtizánku a chváli sa novým koltom. Salón rodiny Mediciovcov. Platónska akadémia. Stretávať sa, dobre sa najesť, rozoberať spoločnosť, známe i neznáme diela. Inšpirovať a inšpirovať sa. Škola mi nestačí. Pár skúšok, prác a seminárok.  Poďme sa učiť, kde učiť sa znamená vyzvať do niečoho nového. Poďme do toho spolu.

  • 28. máj 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 420x
  • 2
Dovoľme mužom aby boli muži

katarína pázmányová

Dovoľme mužom aby boli muži

Keď som bola mladšia, hovorila som, že chcem niekoho ako Aragorn, či William Wallace. Hľadala som, nenašla som. Namiesto toho som objavila celý zástup mužov, ktorým niečo chýba. A nečudujem sa. Však, ktorý chlapec síva o tom, že keď vyrastie bude mať každý deň ostrihané čisté nechty? Že bude viac telefonovať, ako sa rozprávať. Že sa naučí počítať, z ktorej banky je hypotéka najvýhodnejšia. Že pani učiteľka ho pokarhá, keď to s hrou na indiánov trochu preženie. Že krásky, ktoré má ohúriť tancujú každý piatok na divnú hudbu a tvária sa, že niečo chcú, no netuší čo. Že sa poháda s manželkou, lebo zabudol, že jeho dcéra má narodeniny. Duša odmieta byť takto zviazaná. Nepozná termíny, diáre, grafy, či firemné pravidlá. Duša túži po slobode, po živote. Inak začne rozmýšľať prečo sa dusí.

  • 7. máj 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 145 495x
  • 363
reklama
A prikryješ ma?

katarína pázmányová

A prikryješ ma?

Poviem vám jeden príbeh. Nepamätám si ho už presne, ani neviem z kadiaľ ho vlastne viem, ale... Jeden otecko raz zobral na výlet svojich 2 synov. Na tento chlapský deň sa všetci tešili, najviac otecko, ktorý na ten deň naplánoval všetko, čo majú radi. Trochu hier a adrenalínu pri lezení na skalách, povzbudzovanie na futbale a večerné kino. Chlapcom dal vybrať čo si pozrú. Večer prišli domov, všetci boli unavení a tak ich hneď ukladal do postele. Keď prišiel tomu staršiemu zapriať dobrú noc, chlapec sa ho ospalo, napoly zo sna spýtal: „A oci? Aj mňa by si prikryl, keby mi bola zima?". Otecko ostal najskôr zaskočený, potom si spomenul, že keď mladší syn v kine zaspal, dal si dole košelu a prikryl ho. Spravil to automaticky, skoro na to zabudol a teraz, po celom dni plnom toľkých aktivít jediné na čo starší syn myslí, je práve toto. Nespomína aký dobrý bol futbal, ani, že sa mu konečne podarilo vyliezť ten previs, má v hlave len jednu otázku: „Aj mňa by si prikryl?". „Samozrejme, že by som ťa prikryl.", odpovedal otecko a chlapec spokojne zaspal.Áno, vo svojom vnútri sme všetci veľmi jemní a zraniteľní. A potrebujeme niekoho, kto nás prikryje.

  • 21. apr 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 8 231x
  • 11
Tak toto je Afrika (v Burundi IV)

katarína pázmányová

Tak toto je Afrika (v Burundi IV)

Hneď prvý večer, za mnou prišla celá skupinka skautiek: „Nejdeš s nami na karaoke?", tak táto otázka ma zaskočila. Karaoke? V Afrike? „Jasne, že idem!", nevyspatá po cestovaní ale povedala som si, že spať budem doma. A povedala som si dobre. Biele umelohmotné stoličky, kopa ľudí. Všetci sa navzájom zdravia, muži sú veľkí gentlemani, každý sa so mnou zoznamuje, predstavuje, usmieva sa... áno, ľudia sú tam milší. A to nie len preto, že som muzungu, sú milší aj k sebe. Takí ľudskejší.  Usmievali sa, tešili sa z maličkosti a so všetkým sa rozdelili.

  • 25. mar 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 242x
  • 5
Crystal story (v Burundi III)

katarína pázmányová

Crystal story (v Burundi III)

Človek vždy príde práve tam, kde je najviac očakávaný. A ja som sa o tom presvedčila už prvý večer. Zrazu všetko zapadalo. Som v Afrike, zmenila som plány a nespím v sirotinci, ako som pôvodne chcela, ale v rodine jednej zo skautiek. Náhoda neexistuje.

  • 24. mar 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 881x
  • 0
Muzungu (v Burundi II)

katarína pázmányová

Muzungu (v Burundi II)

= biely človek. V preklade to znamená skôr niekto, kto má peniaze. Ale oslovujú tým všetkých bielych. Vlastne, neoslovujú, kričia po nich: „Muzungu! Muzungu!". Zo všadiaľ. Rýchlo si na to zvyknete. Bola som s jednou skautkou. Presvedčila som ju, že chcem vidieť niečo skutočné a tak sme kráčali popri ceste smerom do mesta. Cesta, napoly zničená, prašná, červená. Áut bolo dosť. Ale aj bicyklov, ľudí, čo išli peši a na hlavách mali obrovské koše s ananásmi, bosých ľudí, preplnené auta... a všetci na mňa kričali: „Muzungu!", auta sa pristavovali: „Muzungu!" následne sa niečo pýtali Nadine (skautka, ktorá so mnou bola). Potom som sa dozvedela, čo sa deje. Čudovali sa: „Muzungu, ktorý nemá na taxi?" a ona sa smiala a vysvetlovala im, že som len nový muzungu v meste a chcem to tam vidieť.

  • 24. mar 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 902x
  • 0
Predafrikové stresy (v Burundi I)

katarína pázmányová

Predafrikové stresy (v Burundi I)

"Afrika? Ja idem do Afriky?! Oooo! Žirafy  a slony a krokodíly a..." asi takto som sa cítila, keď to začalo byť reálne. V septembri som strávila 10 dní v Burundi na jednom skautskom seminári. Samozrejme, bola som nadšená. Letenku som si objednala tak, aby som tam bola tri dni pred začiatkom seminára a čím bližšie bolo k termínu odletu pýtala som sa sama seba, či to bol naozaj dobrý nápad. "Pôsobenie ozbrojených skupín rebelov v mnohých oblastiach krajiny.". "Vysoká úroveň kriminality. Výnimkou nie sú ani ozbrojené prepadnutia, dokonca aj počas denných hodín.". "Neodporúčame cestovať." To boli informácie, ktoré som našla na všetkých cestovateľských fórach. No ale Afrika je Afrika, očkovania mám za sebou a hurá do dobrodružstva!

  • 24. mar 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 876x
  • 0
reklama
Slovakia vystupovať ((nielen) o naivite Američanov)

katarína pázmányová

Slovakia vystupovať ((nielen) o naivite Američanov)

"A ako to vlastne funguje, že si teraz v Amerike? To máš zelenú kartu?" "Nie, normálne, mám víza." "To je perfektné! To ti dajú kreditku aby si tu mohla byť?!" ...a to nie je zďaleka všetko, v čo títo dobromyseľní ľuďia veria.

  • 17. feb 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 362x
  • 10
Ako ma láska vyzvala

katarína pázmányová

Ako ma láska vyzvala

na súboj.

  • 6. feb 2012
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 573x
  • 0
Keď si k vám do kupé prisadne mladík- narkoman

katarína pázmányová

Keď si k vám do kupé prisadne mladík- narkoman

„A do riti, tak si sadnem sem," prisadol si. Žiadne veci so sebou. Biela špinavá mikina, rifle, ženské botasky, modrina pod okom a smrad. „To zas bude cesta," pomyslím si a pozriem sa von oknom. Okrem mňa sú v kupé ďalší dvaja spolucestujúci so slúchatkami v ušiach. Aspoň, že nie som sama. „Slečna? Neviete koľko zastávok je to do Levíc?" „Neviem," odvrknem bez toho aby som sa na neho čo i len pozrela. „Ale no, určite cestujete tadiaľto častejšie ako ja. Tak si aspoň tipnite." „Asi sedem." A zrazu som si v hlave povedala: Dosť bolo predsudkov! Chcem spoznávať život a tak do toho idem naplno. „Nemáš lístok?", pýtam sa ho. Sama na seba hrdá, že som prekonala strach a odpor, ktorý som cítila.

  • 2. mar 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 753x
  • 26
Chýba nám ľudský rozmer

katarína pázmányová

Chýba nám ľudský rozmer

Ako môže vysokoškolský profesor prikázať študentovi napísať na svoju písomnú skúšku „Vzdal som to."? Vlastne, veľmi ľahko.

  • 10. feb 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 531x
  • 3
Mám rada svoju izbu

katarína pázmányová

Mám rada svoju izbu

Od metrového obrazu polonahej černošky, po kvet, ktorý nikdy nepolievam. Vždy som si predstavovala, ako sa raz bude o to niekto zaujímať. So zanietením sa ma pýtať čo kde mám, prečo to tam mám, z kade to mám a čo to pre mňa znamená. Nie, nikoho to nezaujíma. Nikto sa ma nikdy nespýtal čo mám okolo seba a nikto o to neprejavil ani záujem. A tak si pravidelne otváram svoje skrinky, šuflíky a poličky a dotýkam sa vecí, ktoré tam mám. Cítim sa pri tom tak tajomne a krehko. Ako keby som sa dotýkala svojej duše. Svojho života. Seba. Moja izba si zaslúži úctu a ani ten najväčší bordel v nej, to nezmení!

  • 10. jan 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 527x
  • 5
reklama
SkryťZatvoriť reklamu