Slovakia vystupovať ((nielen) o naivite Američanov)

Autor: katarína pázmányová | 17.2.2012 o 17:14 | (upravené 19.2.2012 o 13:43) Karma článku: 11,80 | Prečítané:  2018x

"A ako to vlastne funguje, že si teraz v Amerike? To máš zelenú kartu?" "Nie, normálne, mám víza." "To je perfektné! To ti dajú kreditku aby si tu mohla byť?!" ...a to nie je zďaleka všetko, v čo títo dobromyseľní ľuďia veria.

Presne ako počujete, smiala som sa. A keď som si uvedomila, že sa smejem jediná, so slzami v očiach som to skúšala ešte raz: „Haha, počujete? Maren si myslí, že nám dajú kreditku!". Stále nič. A tak som sa smiať prestala, no potom znova začala. Však kedy máte možnosť obecenstva, ktoré verí všetkému? Škoda len, že som si to neuvedomila hneď na začiatku, to by všetky otázky typu: „Vieš ako funguje mikrovlnka?", „A máte tam aj pouličné osvetenie?", „Vážne, v Európe?" mali oveľa originálnejšie odpovede.

Celkom som si zvykla, že aj po pol roku si stále nepamätajú z kade som. Vedľa mňa sedela Kórejka, ktorá sa len smiala:

„Ja som tu už 4. rok a stále sa ma pýtajú či som nová. Dokonca aj profesori, či ako nová, nepotrebujem pomôcť."

„Tak niečo vyskúšajme!" a nahlas som sa jej začala pýtať, či to bude naozaj také zlé, keď príde domov, či je už na gejšu dostatočne vzdelaná a ako sa má jej brat samuraj (tajne som dúfala, že hlavne slová „gejša" a „samuraj" boli zrozumiteľné). Kórejka sa chytila a rozprávala o svojej „tradičnej" rodine a ťažkému životu, mňa sa na oplátku pýtala, či idem pokračovať v cirkusoch po celej Európe a kde teraz moja cirkusová rodina robí vystúpenia. Od vtedy si nás pamätali všetci. Dokonca, po mesiaci, ma zastavili na chodbe, či by som im neukázala dáky kúsok. Kým mi došlo aký kúsok myslia, veľmi som bola vďačná pár rokom gymnastiky, ktoré mám za sebou.

Blížil sa koniec roka. Pre zmenu kamarátka, ktorá vedela, že som zo Slovenska, sa ma opatrne opýtala: „A ako to ideš domov?"

„Však, lietadlom."

„Ahá, to tam máte letisko?"

A už som vedela kam to smeruje. „Nie, nemáme, čo si si myslela?!", smejem sa jej a pokračujem, „Vieš, výhodou je, že môžem ísť akýmkoľvek lietadlom, ktoré letí ponad Slovensko. Do Ruska (to poznajú) toho letí celkom dosť a tak, keď sme pred Slovenskom príde za nami letuška a povie nám aby sme sa pripravili. Tak vstaneme, dáme si padák, druhá letuška nám podá kufre a potom už len čakáme na signál. Vtedy všetci vyskočíme.", pomyslím si, že toto som už naozaj prehnala, keď v tom...

„Wow! What an adventure!"

„Jasné, príď ma pozrieť!", usmievam sa a spriadame plány na ďalšie leto.

Doteraz neprišla. Hm, ktovie, asi má strach z výšok.

------------------

Podotýkam, že všetky spomínané príhody sa stali pred štyrmi rokmi, možno to tak už vôbec nie je. A taktiež- Američanov mám rada, niektorých. A sú múdri, vzdelaní a rozhľadení, niektorí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?