Predafrikové stresy (v Burundi I)

Autor: katarína pázmányová | 24.3.2012 o 20:09 | (upravené 24.3.2012 o 20:45) Karma článku: 8,70 | Prečítané:  528x

"Afrika? Ja idem do Afriky?! Oooo! Žirafy  a slony a krokodíly a..." asi takto som sa cítila, keď to začalo byť reálne. V septembri som strávila 10 dní v Burundi na jednom skautskom seminári. Samozrejme, bola som nadšená. Letenku som si objednala tak, aby som tam bola tri dni pred začiatkom seminára a čím bližšie bolo k termínu odletu pýtala som sa sama seba, či to bol naozaj dobrý nápad. "Pôsobenie ozbrojených skupín rebelov v mnohých oblastiach krajiny.". "Vysoká úroveň kriminality. Výnimkou nie sú ani ozbrojené prepadnutia, dokonca aj počas denných hodín.". "Neodporúčame cestovať." To boli informácie, ktoré som našla na všetkých cestovateľských fórach. No ale Afrika je Afrika, očkovania mám za sebou a hurá do dobrodružstva!

Hovoriac o očkovaní- už pri prvej návšteve kliniky cudzokrajných chorôb pochopíte, že je to dáke iné. Málo ľudí v čakárni (nikto nie je nervózny), sestričky sú milé a všetci sa vás pýtajú kam idete. Vypočujete si pár skvelých cestovateľských príbehov až sa trochu hanbíte, že vy idete IBA do Afriky a IBA na 10 dni. ( Ale mimo toho ste macher, ha! :) )

Až prišiel deň, keď som sa vydala na letisko. Bála som sa. Tak trochu. Nerada to priznávam. Ráno som sa kukala do zrkadla a vravela si: „Tieto oči uvidia Afriku, tieto oči uvidia Afriku." . Trochu smiešne, trochu detské, veľmi zasnívané. Na chrbte batoh, cez plece veľké zelené vojenské vrece s oblečením pre deti do sirotinca, chýbal mi iba klobúk a la Indiana Jones. A keď sa ma ľudia na autobusovej stanici vo Zvolene pýtali kam s takým pytlom cestujem a ja som im s nadšením odvetila, že do Afriky, neverili mi.

Keď som prvý krát z lietadla uvidela Afriku, už vtedy som zistila, že som sa zamilovala. Čakal ma ešte prestup v Etiópii a ja som nevedela prestať žasnúť. „Waw, ja som tu. Som tu.", opakovala som si. V lietadle z Addis Abebe do Bujumbury som bola jediná Európanka. Zvláštny pocit, ale páčil sa mi. A všetci boli tak nádherne farební. Žiadne namosúrene tváre uponáhľaných ľudí ako to na letiskách väčšinou býva. Doleteli sme, ja som vystúpila (a nebolo to žiadne bambusové letisko ako som očakávala) a tak to začalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?