A prikryješ ma?

Autor: katarína pázmányová | 21.4.2012 o 13:50 | (upravené 21.4.2012 o 14:06) Karma článku: 16,63 | Prečítané:  7714x

Poviem vám jeden príbeh. Nepamätám si ho už presne, ani neviem z kadiaľ ho vlastne viem, ale... Jeden otecko raz zobral na výlet svojich 2 synov. Na tento chlapský deň sa všetci tešili, najviac otecko, ktorý na ten deň naplánoval všetko, čo majú radi. Trochu hier a adrenalínu pri lezení na skalách, povzbudzovanie na futbale a večerné kino. Chlapcom dal vybrať čo si pozrú. Večer prišli domov, všetci boli unavení a tak ich hneď ukladal do postele. Keď prišiel tomu staršiemu zapriať dobrú noc, chlapec sa ho ospalo, napoly zo sna spýtal: „A oci? Aj mňa by si prikryl, keby mi bola zima?". Otecko ostal najskôr zaskočený, potom si spomenul, že keď mladší syn v kine zaspal, dal si dole košelu a prikryl ho. Spravil to automaticky, skoro na to zabudol a teraz, po celom dni plnom toľkých aktivít jediné na čo starší syn myslí, je práve toto. Nespomína aký dobrý bol futbal, ani, že sa mu konečne podarilo vyliezť ten previs, má v hlave len jednu otázku: „Aj mňa by si prikryl?". „Samozrejme, že by som ťa prikryl.", odpovedal otecko a chlapec spokojne zaspal. Áno, vo svojom vnútri sme všetci veľmi jemní a zraniteľní. A potrebujeme niekoho, kto nás prikryje.

Aj keď sa považuejm za extroverta, nerada sa otváram ľuďom. Viem to len do istého bodu. Trochu zasrandovať, veľa sa pýtať, spomenúť par smiešnych príhod. Ale povedať niekomu ako sa cítim? Priznať, že ma niečo trápi? Že som smutná? No way. Príde mi to zbytočné. Obťažujúce. Však ja to v sebe rýchlo vyriešim a potom môžeme zas srandovať. No potom sa čudujem, že vzťahy, čo mám sú také... prázdne. A prečo? Lebo všetci sme zraniteľní. Odkrývať a prikývať sa navzájom je jadro vzťahu, priateľstva, čohokoľvek. Aj keď tým riskujeme, že nám môže ostať zima.

 

Je to vlastne ako s oblečením. Doma sa válame hoc v deravých teplákoch, do divadla ideme nahodení, do práce sa hodí oblek... no a pred málokým sa vyzlečieme. A presne to treba spraviť, keď chceme prehĺbiť priateľstvo. Nevravím, že úplne. Možno len stačí vymeniť šaty za tepláky. Na začiatok. A potom? Potom sa uvidí. Je to ťažké, spraviť prvý krok. Risknúť to. Vyzliecť sa. Ukázať našu zreniteľnosť. Je to však ľudské. Až potom začneme vidieť, čo všetko je v človeku pred nami. A nie len to začneme vidieť, ale aj ho budeme môcť prikryť! A to už je niečo :)

 

Niekedy sa trochu zľaknem. Predsalen, však som sa vyzliekla... čo ak sa nahá zobudím a on bude zrazu oblečený? Čo ak ma neprikryje? A čo ak ma prikryje príliš hrubou dekou až ma zadusí? Ale to som len nahá a svet sa mi vtedy zdá o čosi nebezpečnejší. Kašlať na čo ak.

 

A tak sa s priateľom odkrývame a prikrývame a zisťujeme, čo všetko je v nás samých. A ja som šťastná, že môžem niekomu povedať, že sa mi chce plakať, aj keď na to nemám dôvod. A on je šťastný, že ma robí šťastnou a popri tom mi povie svoje nové obavy. Zdajú sa mu smiešne. Možno aj sú. A viete koľko smiešnych obáv mám ja?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?