Aj keď sa považuejm za extroverta, nerada sa otváram ľuďom. Viem to len do istého bodu. Trochu zasrandovať, veľa sa pýtať, spomenúť par smiešnych príhod. Ale povedať niekomu ako sa cítim? Priznať, že ma niečo trápi? Že som smutná? No way. Príde mi to zbytočné. Obťažujúce. Však ja to v sebe rýchlo vyriešim a potom môžeme zas srandovať. No potom sa čudujem, že vzťahy, čo mám sú také... prázdne. A prečo? Lebo všetci sme zraniteľní. Odkrývať a prikývať sa navzájom je jadro vzťahu, priateľstva, čohokoľvek. Aj keď tým riskujeme, že nám môže ostať zima.
Je to vlastne ako s oblečením. Doma sa válame hoc v deravých teplákoch, do divadla ideme nahodení, do práce sa hodí oblek... no a pred málokým sa vyzlečieme. A presne to treba spraviť, keď chceme prehĺbiť priateľstvo. Nevravím, že úplne. Možno len stačí vymeniť šaty za tepláky. Na začiatok. A potom? Potom sa uvidí. Je to ťažké, spraviť prvý krok. Risknúť to. Vyzliecť sa. Ukázať našu zreniteľnosť. Je to však ľudské. Až potom začneme vidieť, čo všetko je v človeku pred nami. A nie len to začneme vidieť, ale aj ho budeme môcť prikryť! A to už je niečo :)
Niekedy sa trochu zľaknem. Predsalen, však som sa vyzliekla... čo ak sa nahá zobudím a on bude zrazu oblečený? Čo ak ma neprikryje? A čo ak ma prikryje príliš hrubou dekou až ma zadusí? Ale to som len nahá a svet sa mi vtedy zdá o čosi nebezpečnejší. Kašlať na čo ak.
A tak sa s priateľom odkrývame a prikrývame a zisťujeme, čo všetko je v nás samých. A ja som šťastná, že môžem niekomu povedať, že sa mi chce plakať, aj keď na to nemám dôvod. A on je šťastný, že ma robí šťastnou a popri tom mi povie svoje nové obavy. Zdajú sa mu smiešne. Možno aj sú. A viete koľko smiešnych obáv mám ja?