reklama

A prikryješ ma?

Poviem vám jeden príbeh. Nepamätám si ho už presne, ani neviem z kadiaľ ho vlastne viem, ale... Jeden otecko raz zobral na výlet svojich 2 synov. Na tento chlapský deň sa všetci tešili, najviac otecko, ktorý na ten deň naplánoval všetko, čo majú radi. Trochu hier a adrenalínu pri lezení na skalách, povzbudzovanie na futbale a večerné kino. Chlapcom dal vybrať čo si pozrú. Večer prišli domov, všetci boli unavení a tak ich hneď ukladal do postele. Keď prišiel tomu staršiemu zapriať dobrú noc, chlapec sa ho ospalo, napoly zo sna spýtal: „A oci? Aj mňa by si prikryl, keby mi bola zima?". Otecko ostal najskôr zaskočený, potom si spomenul, že keď mladší syn v kine zaspal, dal si dole košelu a prikryl ho. Spravil to automaticky, skoro na to zabudol a teraz, po celom dni plnom toľkých aktivít jediné na čo starší syn myslí, je práve toto. Nespomína aký dobrý bol futbal, ani, že sa mu konečne podarilo vyliezť ten previs, má v hlave len jednu otázku: „Aj mňa by si prikryl?". „Samozrejme, že by som ťa prikryl.", odpovedal otecko a chlapec spokojne zaspal.Áno, vo svojom vnútri sme všetci veľmi jemní a zraniteľní. A potrebujeme niekoho, kto nás prikryje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Aj keď sa považuejm za extroverta, nerada sa otváram ľuďom. Viem to len do istého bodu. Trochu zasrandovať, veľa sa pýtať, spomenúť par smiešnych príhod. Ale povedať niekomu ako sa cítim? Priznať, že ma niečo trápi? Že som smutná? No way. Príde mi to zbytočné. Obťažujúce. Však ja to v sebe rýchlo vyriešim a potom môžeme zas srandovať. No potom sa čudujem, že vzťahy, čo mám sú také... prázdne. A prečo? Lebo všetci sme zraniteľní. Odkrývať a prikývať sa navzájom je jadro vzťahu, priateľstva, čohokoľvek. Aj keď tým riskujeme, že nám môže ostať zima.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je to vlastne ako s oblečením. Doma sa válame hoc v deravých teplákoch, do divadla ideme nahodení, do práce sa hodí oblek... no a pred málokým sa vyzlečieme. A presne to treba spraviť, keď chceme prehĺbiť priateľstvo. Nevravím, že úplne. Možno len stačí vymeniť šaty za tepláky. Na začiatok. A potom? Potom sa uvidí. Je to ťažké, spraviť prvý krok. Risknúť to. Vyzliecť sa. Ukázať našu zreniteľnosť. Je to však ľudské. Až potom začneme vidieť, čo všetko je v človeku pred nami. A nie len to začneme vidieť, ale aj ho budeme môcť prikryť! A to už je niečo :)

Niekedy sa trochu zľaknem. Predsalen, však som sa vyzliekla... čo ak sa nahá zobudím a on bude zrazu oblečený? Čo ak ma neprikryje? A čo ak ma prikryje príliš hrubou dekou až ma zadusí? Ale to som len nahá a svet sa mi vtedy zdá o čosi nebezpečnejší. Kašlať na čo ak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak sa s priateľom odkrývame a prikrývame a zisťujeme, čo všetko je v nás samých. A ja som šťastná, že môžem niekomu povedať, že sa mi chce plakať, aj keď na to nemám dôvod. A on je šťastný, že ma robí šťastnou a popri tom mi povie svoje nové obavy. Zdajú sa mu smiešne. Možno aj sú. A viete koľko smiešnych obáv mám ja?

katarína pázmányová

katarína pázmányová

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som zaľúbená do života. Všetky tie farby a obrazy, dážď, úsmevy, vietor, slnko, hviezdy, slzy, ľudia, únava, strach, radosť, vlak, obloha, cesty, lúky, vtáky, knihy, beh, smiech, zážitky... veď my sa točíme! Zoznam autorových rubrík:  Očami karamelovýmiS batohom bez hodiniekHlavou pod krhlouVločka na noseAko dlážka v krčmeKraťase

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu