Ako som sa celý život mýlila, čo je to vlastne tá sila

Autor: katarína pázmányová | 8.8.2012 o 22:00 | Karma článku: 11,71 | Prečítané:  2639x

„Myslíš si o sebe, že si silnejší ako ja?", pýtam sa ho a snažím sa pritom nedať najavo, že o tom pochybujem. Tvárim sa, že ma to vlastne len tak medzi rečou napadlo. To, že najhoršia vec, ktorá sa mužovi dá povedať je, že je slabý, mi musel pripomenúť on. Ale až neskôr. Medzi tým prebehol jeden z tých rozhovorov, na začiatku ktorého sa cítite ako víťaz a na konci ako blbec. Ale vlastne, byť  raz za čas blbcom, pokorným blbcom, je veľmi prospešné. „A čo je podľa teba „byť silný"?" „Nebyť od ničoho a nikoho závislý.", odpovedám. „To ale nie je sila, to je maximálny egoizmus.", smeje sa mi do očí. Hej, je.  

Posledný týžden, okrem iného, vo mne vyvolal staré známe pocity a otázky o mojej slobode a viazanosti. Ešte predtým som sa však snažila byť silná. V mojich definíciach- prestať lipnúť. Áno, láska s lipnutím nie je láskou, ale potrebou. Milovať s ľahkosťou je však ako kráčať vo výšinách po lane. Človek na to nebol prirodzene stvorený. Ak to chce vedieť, potrebuje sa to naučiť. Musí cvičiť, veľa skúšať, počítať s tým, že mu to hneď nepôjde. A popri tom všetkom, to najdôležitejšie- musí sa spoznať. Inak balance nenájde. Skúste si to. Ak by vám to aj išlo ihneď, samé od seba, na druhý deň budete mať svalovku na miestach, na ktorých ste ani netušili, že svaly máte. A preto pri každom zakývaní, prvých krokoch na lane, aj pádoch, potrebuje byť k sebe citlivý. Veľa sa pýtať, veľa sa počúvať. Sám seba. Spoznávať sa.

 

Málo sa počúvame. Svoje auto počúvame viac. Naozaj. Nie je to tak, že keď počujeme trochu iný zvuk motora, už rozmýšľame čo je zle? Okamžite si to všimneme, spomalíme, zbystrieme, pozornješie sa započúvame a žačneme na to dávať pozor. Čím drahšie auto, tým viac sme citlivejší na všetky zádrhely. Ale prečo nie sme citliví voči sebe a naše vlastné zádrhely? Čím viac nám na veci záleží, tým viac. A na láske záleží všetkým.  Tým, ktorým nie, tí sa málo počúvali a teraz to vzdali na mieste, kde vlastne nikdy nechceli byť.

 

Ale spať k lanu. Po lane sa ťažko kráča, no ľahko sa z neho padá. Buď na jednu, závislú stranu, kde jeho najväčším strachom je prísť o druhého, alebo na druhú, osamelú stranu, kde jeho najväčším strachom je prísť o seba.

„Človek predsa funguje vo vzťahoch, každý je od niekoho závislý. Slabosť je nevedieť si to priznať. A predsa nezávislý človek nemôže byť silný, pretože má strach. Od ľudí, od toho, že ho zrania...", pokračuje ďalej a ja si pomaly spomínam, že som na to už niekedy prišla, neviem prečo bolo také ľahké zabudnúť na to.

„Vlastne, nie od toho, že ho zrania, ale od toho, že už nebude nezávislý. Má strach sám pred sebou, pred svojou slobodou. Bojí sa, že o ňu príde.", z úst mi vychádzajú slová a ja si uvedomujem, že hovorím o sebe.

„Naopak silný človek je zraniteľný človek. Silný človek má odvahu byť zranený. Má odvahu ísť do vecí celým sebou. Má odvahu robiť čo chce. Silný človek verí a riskuje."

 

Ostávam zahanbená. Posledný týždeň som bola na seba hrdá, že sa mi podarilo nelipnúť na ňom. Vedela som, že ho nepotrebujem a dodávalo mi to silu. No, čo mi v skutočnosti narástlo nebola sila, ale ego.  Nenaučila som sa chodiť po lane, ale spadla som na pevninu, len na tú druhú stranu. Kde istotu tvorí moja sloboda. Kde mi dáva falošný pocit nezraniteľnosti a sebaobraz nesmrteľného hrdinu. No obrnený človek, nie je silný. To nie je bojovník. Obrnený človek má strach, inak by nebol obrnený.

 

A vlastne si už aj pomaly spomínam prečo bolo také ľahké na to zabudnúť. Lebo je to ľahšie ako sa naučiť chodiť po lane.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?