Na niekotoré sny potrebujeme ešte narásť

Autor: katarína pázmányová | 24.9.2012 o 23:21 | (upravené 24.9.2012 o 23:33) Karma článku: 9,92 | Prečítané:  1734x

A tak som zas premýšľala, či žijem ten správny život. Nie z pohľadu mňa, otca, babky a ani frajera. Taký ten osudový. Či je to môj príbeh. Viem, viem, trochu patetické, až príliš osudové a možno trochu namyslené. Keď si myslím, že ten môj má dáky príbeh. Keď ten váš má dáky príbeh. Keď existuje dáky príbeh... no ťažko sa neverí v osud, keď ono to všetko dáva zmysel. Ale až spätne. Nikdy nie v tej chvíli. To je základne pravidlo osudu, kotré mi, úprimne, trochu lezie na nervy.

Niekedy si prajem aby som tie druhé príbehy počúvala od znova, ako keď som bola malá. Príde teta s ujom. Spoznali sa v Rusku, majú 2 deti, žijú tam a tam a robia to a to. Alebo, že v škôlke nemám pred Zuzkou spomínať jej ocina, lebo sa jej rozvádzajú rodičia. Všetko dávalo zmysel. Každý príbeh mal dej. A ja som si nikdy neuvedomovala, že keď sa niekoho pýtame ako sa má, vlastne sa pýtame kde je práve jeho príbeh a aký ten príbeh je. Ako keď sme nevideli kúsok filmu, kým sme išli na wecko a potom sa pýtame, čo sa zatiaľ stalo. A nikdy som si ani neuvedomovala, že to nie je len taký suchý príbeh. Že každej chvíle toho príbehu, predchádzali rozhodnutia, kopa snov a kopa zamietnutých možností. Že v každej tej chvíli sa ľudia nejako cítili. Že nevedeli čo robiť a že sa možno báli. A že nevedeli zvyšok príbehu. A asi som trochu zvedavá aký príbeh budú hovoriť o mne.

 

Niekedy sa cítim zaseknutá v jednom bode. Do ktorého som sa zasekla už dávno. Keď som čakala, že sa rozhodnem až neskôr. No pravda je taká, že sa nedá zaseknúť, pretože sa to všetko deje. To je asi druhé pravidlo osudu, kedy by som naozaj chcela tú hru pauznúť a pokračovať až neskôr. No ktovie koľko by tých nedohratých hier ostalo. A aký skvelý by bol reset! Či vrátiť sa k tomu zaseknutému bodu a vyskúšať inú možnosť.

 

Hovorím tu pravdy, na ktoré príde aj dieťa. To, ktorému tie príbehy okolo neho dávaju zmysel. To dieťa sa ale raz zľakne. Keď si uvedomí, že si príbeh tvorí sám. Ukončiť to s frajerom po 7 rokoch? Chce to odvahu sa každé ráno prebudiť do neznáma. Zmeniť predstavu o svojom príbehu a vlastne stále žiť jeden a ten istý.

 

A potom sú tu tie sny. Tie o kozmonautoch, veľkom aute, ešte väčšej láske, cestovaní, gramofónoch a starých platniach. O momente, kedy mi raz dá manžel ráno pusu na líce tak automaticky, že si ani neuvedomím od kedy je to súčasťou môjho príbehu. A tak tie sny žijem. Aj teraz. Aj keď sa bojím. Aj keď nepoznám svoj príbeh. A možno žijem niektoré, čo najskôr moje sny neboli. K niektorým sa vraciam a nerozumiem, prečo som o nich nesnívala už predtým, možno teraz by som ich mohla aj žiť.

A o niektorých sa bojím snívať.

Ešte nie, Ale dúfam, že raz začnem.

 

Pretože s každým snom prichádza malá nádej, že sa to môže stať. A s každým snom prichádza trocha bolesti a strachu, že nemusí. No po spoznaní toho sna, už nikdy nie sme tým, kým sme boli predtým.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?