Z cestovateľského zápisníka: depka stratenej identity

Autor: katarína pázmányová | 8.10.2012 o 13:18 | (upravené 8.10.2012 o 13:25) Karma článku: 10,26 | Prečítané:  2146x

Veľa krát som už bola sama. Dokonca tento raz sama nie som. No je na tom niečo iné keď všetky veci, ktoré teoreticky najbližší polrok budete potrebovať si nesiete na chrbte. Keď o vás nikto nevie a vy vlastne neviete tiež. Keď máte prázdny kalendár a absolutne netušíte kde strávite Vianoce, ani len krajinu. Alebo kde strávite zajtrajšok. Pol roka na skusoch v Južnej Amerike.  

 

Verím tomu, že cesta veľa dáva. Človek veľa rastie. A na to som tu. Vedela som to od začiatku. Dávno predtým som takisto bola presvedčená, že chcem veľa cestovať a ešte viac spoznávať. Mala som predstavu o tom, kto som a páčila sa mi. Niekto mi raz dokonca vyčítal, že žijem na ružovom obláčiku. A ja som si na ňom vlastne celkom spokojne žila. Poháňala ma radosť a najväčšia hodnota bola sloboda. A všetko bolo ľahké.

Prvý týždeň sa mi asi každú noc snívalo, že som prišla domov. Že som ušla domov. Predstavovala som si ako píšem bakalárku, idem do divadla, na hory, ako sa smejeme s kamošmi... dokonca moje obľúbene oblečenie. Prezerala si staré fotky, sama seba sa pýtala prečo som sem išla a uvedomila si aký perfektný život žijem doma (toľko k mojej nezávislosti od nikoho a ničoho).

 

Nevedela som žiť tu a už vôbec nie teraz. Stále len kdesi v mojej hlave. K životu, ktorý mám a ktorý by som mohla mať. Bola som prekvapená, že ma cestovanie nenapĺňa. Myslela som si, že cesty a dobrodružstvo sú podstatou mňa. A zisťujem, že nie sú. Je to akoby som prišla o časť identity. Zradila ju, či ona mňa, neviem si vybrať. A zároveň tým, že som prišla o túto časť, neviem či si môžem veriť v ostatných veciach. Nie su to len predstavy o mne, čo som si sama navravela?

Je veľmi ľahké mať predstavu o sebe samom keď má človek naokolo všetky dennodenné istoty, ktoré mu to pripomínajú. Keď vie, že je študent, že má dáke vzťahy, že niečo robí, že to robí vtedy, že vie kde má spať aj komu zavolať. Je veľmi ťažké byť sebou keď nemá nič. Nemá žiadnu úlohu, žiadnu rolu, žiadny chodník, nič, čo by mu našepkalo, kto je a čo robí. Len tak. Veľký biely priestor a on s batohom na chrbte. Žiadne istoty, žiadny domov. Možno máme domov na to, aby nám pripomínal kto sme. Hráme svoje roly a nezamýšľame sa nad tým, kto sme naozaj.

Stále mám tendencie pozerť si staré fotky, prihlásiť sa na facebook a zistiť, čo robia priatelia. Akoby kúskami sa vracať späť k mojim predstavám o sebe. K životu, ktorý som si privlastnila. Do ktorého som sa strčila. Ktorý ku mne prirástol. Som to stále ja, ale bez neho sa necítim ako ja, lebo som to IBA ja. A vlastne neviem čo JA znamená. Ak som, to, čo robím, potom som odvážna, dobrodružná, trochu egoistická, naivná... ale to sú len prídavné mená, ktoré vychádzajú z cesty. Čo tu naozaj robím? Ležím v posteli a neviem sa donútiť začať učiť španielčinu, neviem preniknúť k ostatným, neviem byť vtipná... a nerada cestujem. Všetky predstavy o mne mi postupne padajú a ja sa strašne bojím. Chytám sa tých, čo ostali, len aby som niečo mala. Bojím sa čo nájdem a kto budem. Bojím sa tej prázdnoty kto som. Bojím sa minulosti, lebo mi je smutno a bojím sa budúcnosti, lebo neviem kto v nej budem. Bojím sa rozhodnutí a teším sa na ne. Keď sa znova stanú súčasťou mojeje identity. Keď mi budú pripomínať kto som.

------

A tak tu žijeme, rastieme a učíme sa. Niečo spolu a niektoré cesty si musíme prejsť sami. So sebou mám pár snov o miestach, ktoré chcem vidieť. Ešte pred chvíľou boli nehmatateľnými predstavami a teraz sa stali opornými bodmi. Aké čudné. A vlastne takto sa plnia sny :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?