Sen ako sloboda, sen ako tazoba

Vlastne, doteraz neviem ci je sebecke ist si za snami. A niekedy to nase sny ani nie su, len sa nimi stavaju. Neviem ci je sebecke opustit zname a ist za hranicu vsetkeho. V niecom urcite ano,  no aj tak si myslim, ze nemozeme byt nikto ini ako sme a tak trochu dufam, ze ti, co nas poznaju, nas maju radi aj pre nase sny. Som uz vyse 4 mesiacov v Juznej Amerike a vela krat som si priala aby som bola doma. A potom pridu dni kedy sedim na lodi, na ktoru som sa dostala vlastne nahodou a rozmyslam o vsetkych tych nestastnych ludoch, ktori  sa vlastne nahodou zamotali do zivota, ktory nechcu a som snad ten najstastnejsi clovek pod slnkom, aj ked v batohu (vtedy este bol)mam len chleba s dzemom. Ano, kazdy sen pre nas predstavuje neskutocnu slobodu, ze nieco mozeme a zaroven neskutocnu tazobu, so vsetkym co nam prinasa ak sa za nim vydame, pripadne nevydame. A nie len pre nas, ale aj pre tych, co nas maju radi. Su to tazke rozhodnutia, no ak sa na to vydate, zarucujem vam, ze svet, ktory ste doteraz poznali bude zrazu hrozne malicky. A vy? Vlastne nikto nevie kym budete nakoniec vy.

Kamarati na ceste, ktori rovnako nic nevedia

Uz ich par mam. Miestnych a aj tych s lahkym srdcom a domovom na chrbte. Izraelcan Hallelujah na otazku z kade je odpoveda, ze zo sveta. Posledne 2 roky presiel od Noveho Zelandu, Thajska, Indie, Svedska, Juznej Ameriky.. Niektori sa tesia domov, niektori dufaju, ze ho coskoro najdu a niektori ho uz nasli a nechcu sa vratit. Vsetci maju tak trochu bradu, znicene veci , malo penazi a skvele pribehy. Tych penazi sa nebojte, nakoniec cestovanie nie je otazkou penazi, ale komfortu, ktoreho sa je clovek ochotni vzdat a... nahody. Alebo osudu, volajme to akokolvek. So stopovanim a couchsurfom si vystacite hocikde. Sem tam nejake dobrovolnicenie, ci mensia praca.. treba len odvahu a verit, ze svet je dobre miesto. Okrem Hallelujuhu, ktory si mimochodom vybral svoje meno sam, ked mal 8 dni- aspon to mu povedia rodicia, vzdy ked sa pyta, preco sa tak vola, som stretla aj Holandana, co prisiel stopom az z Aljasky, Nemca, co tu stopuje a dobrovolnici uz 2 roky, Francuzku, ktora si uz nasla pracu v najopustenejsom mieste, ake poznam, Belgicana, ktory zil 2 mesiace v pralese a aj tunajsich. Napriklad u jedneho pave teraz byvam. Z par dni sa to posunulo na par tyzdnov. Z neznamych na skvelych priatelov. Svet naozaj nie je take zle miesto a okrem ineho sa naucite ako si vychutnavat tych priatelov na ceste. Ako sa s nimi da byt priatel uz po par minutach, aj ked za par dni sa uz zas neuvidite.

A la Robinson Crusoa

Viete ten Belgican co zil 2 mesiace v pralese? S nim sa pozname uz dlhsie. Boli sme dohodnuti, ze sa stretneme na jednom vzdialenom mieste den po Vianociach, o 12:00, no cakat budeme dalsie 2 dni. Predsa len, clovek nikdy nevie. Na to miesto sme isli 2 dni a prisli sme 12:03. Stopom. Doteraz tomu neverim, pretoze v civilnom zivote nie som takto presna. On prisiel o hodinu na to. So 100 plastovymi flasami. Od tialto sme potrebovali ist este 30 km, cez par riek a dzunglu. Sice tam uz zil 3 tyzdne a mal nas cakat pristresok, kde budeme vsetci spolu... ale vlastne tie 3 tyzdne vela stastia nemal. Hned nam stihol oznamit, ze sa este ani raz neprezliekol, lebo od kedy prisiel ma vsetky veci mokre. Byvali sme 3 dni kracania od najblizsej dediny (so 400 ludmi), vsetko co sme mali, sme si potrebovali priniest. A kedze jeho plan bol ostat tam 2 mesiace, nechcel to postavit len tak hocikde. Prve dni bludil, brodil 3 stupnove rieky (asi som zabudla spomenut ze hovorime o dalekom juhu Chile a v blizkosti su ladovce), hladal nejake miesto, nosil veci a mokol. Mokol dalsie 3 tyzdne. Ako sme sa neskor dozvedeli- cele udolie sa vola Dazdove udolie a vlastne neprsi len par dni v roku. Cize vsade okolo nas bola bud dzungla, alebo mociare. A jedno jazero. Dalsich 10 dni macetou sekal cestu skrz dzunglu, naivne si myslel, ze na druhej strane jazera nebudu mocariska. No dzungla bola nepriatelska a nakoniec prisiel majstrovsky plan- postavit plt. Z flias. Aj tak si potreboval ist obnovit viza- prekrocit hranice tam a spat 500 km daleko. Ked tam uz bol zacal sa od domu k domu pytat ci nemaju nejake flase, ktore by mu dali. Po vypocuti jeho planu mu ludia tie flase samozrejme dali. Tak sme sa s nim a flasami, s ktorymi potom stopoval spat, stretli. Po 2 dnoch sme sa cez rieky, mociare a vela blata dostali k jazeru, kde sme zlozili veci. 20 kilove batohy s vecami a jedlom na zvysny mesiac , k tomu sme v rukach kazdy niesli karton s 30 flasami. Teraz uz len postavit plt. Dazdove udolie nesklamalo a prsalo aj nam. No plt sme postavili a zvladli preniest na vodu. Jediny problem bol, ze flias nebolo dost a tak udrzala len jedneho cloveka, aj to bez veci. Zatial sme sa naucili chytat ryby namotanym silonom okolo konzervy. A boli tam i lososy!

Na cestach sa plany menia a my sme sa nakoniec museli vzdat predstavy ist na opacny breh jazera. Vydali sme sa po vysekanej ceste do dzungle (ano, to bolo uz v case kedy sme vedeli, ze su tu jedovate pavuky) a nasli ukrytu, malu, no piesocnatu plaz pri jazere. To sa stalo nasim miestom. Aki sme len boli stastni, ze si konecne niekde postavime strechu! Do 2 dni sme mali najlepsi pristresok na strome, s ohniskom, so strechou, s postelami.. podarilo sa nam tam priplavat plt, ryby stale brali a dokonca sa zlepsilo aj pocasie. Obrovske ohne na plazi, v ohnisku ryba, okolo priatelia, rozhovory, juzna obloha nad nami a nekonecne casu.

Ano, aj toto prinasa cesta.

----

P.S. : hlboko sa ospravedlnujem za diakritiku, ja to raz napravim...  ked sa dostanem spat do sveta povinnosti