O volaní ženskej duše

Autor: katarína pázmányová | 26.4.2013 o 0:23 | (upravené 26.4.2013 o 0:48) Karma článku: 13,07 | Prečítané:  2097x

Mám pocit, že sa prvý krát v živote cítim ako žena. Naozaj. Keď som bola malá, tak som samú seba nepočítala medzi ostatné ženy. Nevedela a nechcela. Vôbec sa mi nepáčili. Pripadali mi hlúpe, protivné, neprirodzené... vlastne som si z nich robila srandu. Skôr som sa vedela vcítiť do deduškových príbehov z vojny, než babkiných robení buchiet. A sny, ktoré som mala, boli chlapčenské. Liezť po stromoch, plaziť sa v blate... žiadne bábiky, plánovanie svadby, ani raz budem princezná predstavy. Kozmonaut som chcela byť! Alebo vynálezca. Takže som sa zmierila s tým, že mám chlapčenskú dušu. Ale teraz nie. Teraz sa prvý krát cítim žensky. Neviem čím k tomuto obrodu došlo. Či veľkou láskou, či prekonanou bolesťou, no ešte nikdy som nežila tak intenzívne sama so sebou.

Mala som rada svoju mužskú dušu. Nie, že by som chcela byť priamo muž, len som o sebe hovorila, že som konečne normálna žena. Dávala sa na mužskú stranu. Všetko tam bola dáke jednoduchšie. Dokonca ma nikto neohováral! Lebo to chlapci nerobia... Takže som bola úplne normálna. I keď mamina mi vravela, že som raz skúšala cikať postojačky a nešlo mi to.

 

Viem, viem, je nás viac, ktorým sa zdal mužský svet lákavejší. Topánky sa mi nikdy nepáčili, opätky predstavovali maximálne nepohodlie a myslela som si, že si nikdy nedokážem dať špirálu. Vlastne som nevedela, čo odo mňa všetci chcú. Mala som pocit, že mám byť múzou, že mám inšpirovať. Ale ako? Nebol to boj proti ženskosti. Len ženou, akou som si myslela, že mám byť, som byť nevedela. Na výber bol barbie typ, kachna typ, prehnane introvertný citlivo-hanblivý typ, drbna typ, modelkovský typ, vzorná žiačka, ktorú nemá nikto rád typ... a potom tu boli chlapci, pri ktorých som mohla byť sebou.

 

Trvalo mi ďalších x rokov, až do dnes, kým som pochopila, že to nie je mužská duša. Že to je len ničím neskazená ženská duša. Že ženská duša môže byť silná. Že ženská duša je bojovník. Bežec na dlhé trate. Že je plná múdrosti. Že je to záchranná sieť aj trampolína, od ktorej sa dá odraziť do výšky. Že je divoká a skáče cez ohne. Že sa dokáže obetovať. Že neočakáva. Že sa vie neskutočne radovať, nahlas smiať aj nepretržite tancovať. Že je to ten najvernejší priateľ. Že je prísna a láskavá. Že taká chce byť a že chce byť objavená. Že je plná sily!

 

A uvedomovanie si sily, ktorú niekde v sebe mám, sily, ktorá je úplne iná od mužskej sily, sily, ktorá je mojou podstatou, ma robí strašne šťastnou. A ženskou. Ja sa už nebojím. Ja už pred sebou neutekám. Nebojím sa samej seba a viem, čo ponúkam. Chcem sa ponúkať. Chcem robiť kakao deťom, vždy keď bude pršať, chcem sa naučiť robiť tie skvelé buchty od babky, chcem mať ovocný sad a v ňom gauč. Chcem povedať deťom, že sa môžu zašpiniť akokoľvek chcú a nikdy sa na ne za to nenahnevám. Chcem sa každé ráno usmiať na muža a byť tam. Byť tam v prvom rade s ním. Neviem prečo som sa toho predtým tak bála, myslela si, že v tom zlyhám. Stále tam boli nejaké veci, ktoré boli okrem toho, na ktoré treba čas, ktoré sa nedajú spojiť... a pritom je to taká hlúposť.

 

Že nie všetky ženy môžu byť ženami a muži mužmi? A čo cítite, keď je niekto, koho máte rady chorý a vy mu idete spraviť čaj aj keď by ste už najradšej spali? A čo cítitie vy, muži, keď za Vami príde 10 ročný chlapec s lukom a prosí Vás, či mu to neukážete? Či keď ste na nebezpečnom mieste? Nie je to to mužské a to ženské? Sama neviem, len mám pocit, že dnes všetko potláča pravé volanie muža a ženy. A že to podvedome cítime. Nejasná túžba po niečom, večná nespokojnosť, otupelosť, nuda, hľadanie sa, nervozita, trpkosť, nevrlosť... niečo nám chýba a nevieme čo. Spojenie so sebou. Na malé momenty prichádza. Keď sme zrovna veľmi šťastné, či príliš smutné, keď je okolo nás krása, ktorá je väčšia, než čokoľvek, čo vieme pochopiť. Keď sa pre niečo rozhodneme, lebo to tak cítime. Keď za tým ideme. Všetko, čo sa dotýka priamo nás, skutočných. Až sa mi nechce veriť, že by sa tak dalo žiť stále.

 

Nie je to o rovnocennosti. Vlastne mám pocit, že tí skutoční sú potom schopní aj väčšej lásky medzi sebou. Vzájomného rešpektu, dokonca porozumenia.

 

A okrem toho, ženská duša hreje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?