Som zaľúbená do života. Všetky tie farby a obrazy, dážď, úsmevy, vietor, slnko, hviezdy, slzy, ľudia, únava, strach, radosť, vlak, obloha, cesty, lúky, vtáky, knihy, beh, smiech, zážitky... veď my sa točíme! Zoznam autorových rubrík: Očami karamelovými, S batohom bez hodiniek, Hlavou pod krhlou, Vločka na nose, Ako dlážka v krčme, Kraťase
Niekedy povieme slová, na ktoré zabudneme. Slovo, je myšlienka, umiestnená do vzduchu, premena niečoho, čo bolo predtým iba energiou. Preto si tie napísané slová vážim akosi viac. Lebo sa nedajú vymazať. A niekedy je zaujímavé nájsť čosi, čo sme napísali dávnejšie. Tobôž, keď v tom nachádzame odpovede.
Už vyše hodiny sa usmievam na monitor. Pred očami sa mi striedajú obrázky. Tábory, splavy, výpravy, noci v senníku, začiatky v ihličákoch (a aké sme boli na ne hrdé, podotýkam!). Pozriem sa nám do očí a viem. My vieme. „Pochopili sme.", pomyslím si, kuknem von oknom, a myšlienky mi začnú blúdiť po cestách. Proste, mám rada ten pocit. Hodinky z ruky sú dole, na chrbte batoh, v očiach túžba po nepoznanom a vo vnútri pocit, že najbližšie dni sa budem zaujímať iba o tie najzákladnejšie veci.
Toto bude príbeh. Príbeh, ktorý sa pokúsi vyjadriť poznanie, zraniteľnosť, hĺbku duše a nakoniec vďaku. Nevinnte ho. Možno nebude šťastný. Možno by aj samotný príbeh chcel skončiť inak, ale... to dievča sa veľmi bálo.
Zbožňujem svojho psa. Možno aj preto, že vždy keď prídem domov vrtí chvostom tak silno, že sa jednoducho musím usmiať a zohnúť sa k nemu. No a keď vidím, že leží (a chvostom nič nerobí) zhodnotím to, že je unavený a nechám ho tak. Celkom sa mi páči tento malý "indikátor šťastia". A niekedy mu ho trošku závidím.
Vytáčajú ma všetci búrlivo diskutujúci politici o postavení národnostných menšín na Slovensku. Ešte viac keď sa jedná o otázku Maďarov. Nazývame sa právnym štátom, no len si zaspomínajme do krátkej minulosti. Špeciálny súd sa zrušil, odsúdení mafiáni dookola žiadajú obnovu konania, z väzby pustili obvinených z útoku na Daniela Tupého... ale ešteže je Harabín predseda najvyššieho sudu. To sa už o tento právny štát nemusíme báť. A asi preto im ostáva čas na búrlivé diskusie.
Včera večer. Piatok. Ten piatok, na ktorý sa ľudia tešia, nie preto, že ide víkend, že budú mať čas a môžu robiť niečo hodnotné ale z úplne obyčajného dôvodu. Lebo sa môžu zabaviť. Opiť sa. A robiť veci, čo večer prinesie.
Nikdy by som o sebe nepovedala, že rada trpím. Nemyslím si, že patrím k osobám s mučeníckymi sklonmi. A už vôbec by ma nenapadlo, že si bolesť vyberám sama. Akokoľvek smiešne to môže vyznieť, uvedomila som si, že prítomnosť bolesti v našich životoch je žiaducejšia ako by si ktokoľvek priznal.
Osvojovanie si zásady: „Kde som?" - „Tu." „Koľko je hodín?" - „Pravé teraz." ....alebo aj, ďalšia z rád, ktoré sa ľahko dávajú a tak ťažko plnia. Rada by som zakričala do celého sveta aby ľudia boli šťastní, cítili ste sa už tak? Chvíľka, kedy ste si akoby uvedomili, že toto všetko je nejaká podivná „hra" a vlastne jedinou skutočnosťou je to, aby ste boli šťastní?! Aby ste sa netrápili nad hlúposťami , nedali zo seba vyprchať vaše nadšenie, snívali a boli šťastní. Všetko sa zdá vtedy také ľahké, celý svet svieti, farby ožívajú a hudba v mestskom rozhlase, ktorú inokedy ani neregistrujete je zrazu tou najkrajšou hudbou na svete. Na ulici by ste boli schopní zavrieť oči a precítiť každý jej tón. Lietate.
Pred pár rokmi som to stihla prečítať v nejakom ženskom časopise ako beauty radu. A stále ma to sem-tam napadne, ľahnem si na chrbát, predstavím si nejaký veľký „dokrčený" zadok, rýchlo si ľahnem na brucho, predstavím si „rozťahanú zvráskavenú" tvár (však to musí fungovať aj opačným smerom, no nie?)a tak ďalej, nech si ľahnem na ktorýkoľvek bok... Myslím, že už sme odsúdené, aby sme naveky nespali, vlastne, sorry, potom by sme mali hrozne veľké opuchnuté viečka, či podočove vačky a keďže nepatrím do skupiny kozmetických masochistiek, ktoré si častokrát pripadajú oveľa škaredšie len aby mohli skúšať nové prípravky, asi by ma už nič nezachránilo.
Nie, ďakujem, nechcem sa utápať v láske pre „krátkodobý dobrý pocit" ! - Je moja odpoveď na otázku prečo som sama.
„Chcem niekoho s kým sa môžem rozprávať o mojom obľúbenom koláči, ktorý vždy tak nádherne vonia. Alebo komu môžem zavolať ako je dnes krásne a presvedčiť ho aby išiel so mnou na lúku, budeme tam tancovať a spievať. A v máji, v máji môžeme pliesť púpavové vence. "
Bol raz jeden starý muž, vlastne, nebol vždy starý, ale ako roky išli, ani si neuvedomil a zrazu sa objavil prvý šedivý vlas, prvá vraská, osemdesiaty šedivý vlas a dvadsiata vráska... a raz sa pozrel do zrkadla a zistil, že teraz je naozaj starý, že je jeden z tých deduškov, ktorí majú v zásobe vždy kopu krásnych príbehov z mladosti a v očiach múdrosť, ktorú im priniesol život. Jemu to však v očiach chýbalo a ani príbehov nemal až tak veľa.
Často sa nad tým zamýšľam. Kto vlastne je priateľ? Vychádza to z neho alebo z nás? Je to vlastnosť, ktorú človek má, alebo je to súhrn našich pocitov? Hovorí sa, že dobrého priateľa človek spozná už po par minútach. Možno je to pravda, možno sme naozaj schopný rozpoznať ľudí, ktorí sú nám blízki. Dokonca existuje teória, že človek vo svojej astrálnej podstate môže stretnúť iba bytosti, ktoré vydávajú podobné vibrácie ako on (ako keby sme boli rádio, naladené len na jednu vlnovú dlžku-nemožme zachytiť iné), lebo vesmír funguje na harmónii a inak by nastala disharmónia. Ale bohužiaľ je to iba teória a ak aj funguje, najskôr by sme sa všetci do tej astrálnej podoby museli dostať. Na svete si človek nevyberá, koho stretne- toľko „disharmónii“, že sa nemôžeme čudovať ako nastal ten chaos, v ktorom žijeme.
Koľkokrát som už napísala túto frázu a následné stlačila "google vyhľadaj" , pobláznená myšlienkou, že snáď mi to pomôže. Bohužiaľ nepatrím k jedincom , ktorí sú pevne rozhodnutí čo chcú študovať, pripadne čo rozhodne nechcú. Neviem čo chcem. Vtedy asi naozaj najlepšie fungujú naše detské sny. No kozmonautom sa už nestanem.
Prišla som domov a proste som vedela, že musím písať, teraz aj zajtra aj napozajtra a už sa toho nikdy nevzdať. Nájsť samu seba, aspoň na chvíľku. Ja.
...už asi miliontykrát si opakovala čo povie. Chcela mu zavolať, veľmi, pomohlo by jej keby, hoc aj, bol ticho a iba tak mlčky počúval. Nevyčitala by mu to, proste chcela vyťukať jeho číslo.
